Starokatolícka mládežmládež Starokatolíckej cirkvi na Slovensku

Pravidlo zrkadla 2

Publikované 27.01.2017 v 12:03 v kategórii Inšpirácie, prečítané: 42x

Pokračovanie príbehu pravidlo zrkadla :)

„Pôvodná príčina?

„Áno, je potrebné zistiť príčinu, prečo nemôžete prijať svojho manžela. Dovoľte mi, aby som sa vás niečo spýtal. Vyjadrujete vďačnosť svojmu otcovi?“

„Čo? Môjmu otcovi? Samozrejme, že som mu vďačná…“

„Nemáte niekde vo svojom srdci pocit, že ste neodpustila otcovi?“

Slovo neodpustila ju zarazilo.

„Asi je to pravda. Asi som neodpustila svojmu otcovi,“ pomyslela si.

Myslela si, že bola vďačná za svojho otca ako rodiča, ale nikdy nebola schopná mať ho rada. Po vydaji každý rok chodila so svojou rodinou na návštevu k svojim rodičom počas leta a novoročných sviatkov. Avšak sotva sa s otcom rozprávala viac ako len pri pozdrave. Keď sa zamyslela, tak vlastne už od strednej školy sa s ním nikdy bližšie nerozprávala.

„Myslím si, že som neodpustila svojmu otcovi. Ale nemyslím si, že mu môžem odpustiť.“

„Rozumiem. Chápem, že si myslíte, že mu nemôžete odpustiť. Ale ste pripravená pokúsiť sa o to?“

„Sú moje obavy o syna naozaj spojené s mojím otcom a manželom?“

„Myslím si, že to zistite, ak to skúsite.“

„Dobre. Prosím, povedzte mi, čo mám robiť.“

„Takže po prvé: skúste urobiť nasledujúce:. Napíšte na papier čo najviac o svojich pocitoch neopustenia voči svojmu otcovi. Dokonca je dobré, ak do viet vylejete svoj hnev. Všetko je v poriadku, aj keď napíšete „je mi z teba zle“, „dočerta s tebou“ alebo „neznášam ťa!“ Ak si spomeniete na konkrétnu udalosť, napíšte o nej a o tom, ako ste sa cítili, keď sa to stalo. Nebojte sa vyliať žiaden pocit nenávisti. Idete písať o svojich pocitoch. Robte to dovtedy, kým nebudete spokojná. Keď budete naozaj spokojná, znova mi zavolajte.“

Naomi pochybovala, že práve toto pomôže vyriešiť problém s Yutom, ale bola bezradná, tak sa rozhodla, že by to mala aspoň skúsiť. Urobí hocičo, ak je nejaká šanca, že by mohla vyriešiť problém so svojím synom. Okrem toho cítila, že teória pána Yaguchiho je podivne presvedčivá, a to aj napriek skutočnosti, že nerozumela jej podstate. Keď odložila telefón a zobrala si papier, začala písať všetko, čo jej prišlo na rozum o svojich pocitoch voči otcovi.

*****

Ako dieťa ju otec stále sekíroval. Večera sa často zmenila na prednášku. Bol otcom, ktorý kričí na svoje deti, keď sa nesprávajú tak, ako si želá.

„Otcovi vôbec nezáleží na mojich pocitoch!“ pomyslela si.

Nepáčilo sa jej, keď sa sťažoval na prácu, a pritom pil. Tiež sa jej nepáčilo, keď otec, ktorý bol stavbyvedúcim v stavebnej firme, prišiel domov vo svojom pracovnom odeve špinavom od piesku a špiny a sadol si k večeri bez toho, aby sa prezliekol.

Keď vkladala svoje pocity voči otcovi do viet, skôr, než si to uvedomila, začala písať veľa tvrdých slov, ako „ty kretén!“ a „nemáš žiadne právo byť otcom!“

Kým písala tieto slová, slzy je stekali po lícach. Než sa spamätala, bolo poludnie. Od chvíle, keď začala písať, ubehli skoro dve hodiny. Popísala všetok svoj hnev, použila na to viac ako desať listov papiera. Nevedela, či preto, že sa rozpísala, alebo preto, že si vyplakala oči, ale cítila nesmiernu úľavu.

*****

Naomi zavolala pánovi Yaguchimu, keď hodiny práve odbili jednu poobede.

„Popísali ste svoje pocity?“

„Áno, vydala som zo seba všetko. Veľa som plakala a asi preto sa cítim dobre.“

„Ste schopná odpustiť svojmu otcovi?“

„Úprimne, možno nie som ešte na to pripravená, ale som ochotná urobiť všetko, čo môžem. Ak by som mu mohla odpustiť, urobím to preto, aby som sa vyslobodila z tejto bolesti.“

„Tak to teda skúsme. Ak odpustíte svojmu otcovi, je to pre vašu vlastnú slobodu. Zoberte si kus papiera. Potom navrch napíšte názov „Za čo môžem byť vďačná svojmu otcovi“. Teda, ak by ste mohli otcovi za niečo poďakovať, čo by to bolo?“

„Po prvé, za to, že pracoval a živil nás. Vďaka tomu, že pracoval a zarábal peniaze, naša rodina mala z čoho žiť a mohla som študovať.“

„Napíšte tieto veci na papier. Ešte niečo?“

„Rozmýšľam… Keď som bola na základnej škole, často ma brával do parku a hral sa so mnou.“

„Napíšte aj to. Ešte niečo?“

„To je asi všetko.“

„Teraz si zoberte iný kus papiera a napíšte nadpis: „Za čo by som sa chcela otcovi ospravedlniť“. Takže... máte niečo, za čo sa mu chcete ospravedlniť?“

„Neviem si na nič konkrétne spomenúť, ale ak musím, možno za to, že som ho v srdci vždy odmietala. Ale necítim, že by som sa mohla ospravedlniť zo srdca.“

„Je v poriadku, ak tam pocit nie je. Začneme formálne. Zatiaľ napíšte, čo ste práve povedala.“

„Napísala som to. Čo mám ďalej urobiť?“

„Počúvajte. Teraz musíte byť odvážna. Možno to bude chvíľa vo vašom živote, kedy najviac potrebujete svoju odvahu. Čo vám chcem navrhnúť, je možno niečo, čomu sa budete najviac brániť. Musíte sa rozhodnúť, či chcete pokračovať, alebo nie.

Teraz zavolajte svojmu otcovi a povedzte mu tieto slová vďaky a odpustenia. Zapamätajte si, že aj keď tie slová teraz necítite, je v poriadku, ak ich iba vyslovíte. Vlastne stačí dokonca iba to, že prečítate to, čo ste napísali na tie dva papiere.

Len čo to poviete, môžete zavesiť telefón. Skúsite to?“

„Hm… určite by som to nedokázala bez toho, aby som použila viac odvahy ako kedykoľvek v živote. Ale ak toto pomôže vyriešiť môj problém, myslím si, že sa to oplatí urobiť. Ale bude to naozaj ťažké…“

„Môžete sa rozhodnúť, či to chcete skúsiť alebo nie. Aj ja si myslím, že sa oplatí využiť vašu celoživotnú odvahu. Prepáčte mi, teraz musím ísť. Ak to skúsite, dajte mi, prosím, vedieť. Potom vám poviem, aký je ďalší krok.“

To, že to stačí formálne, bola jediná vec, ktorá presvedčila Naomi, že by to dokázala urobiť. Čo sa týka ospravedlnenia, vedela, že pocit sa nedostaví. Verila tomu, že jej otec je zlý, preto si myslela, že je nerozumné ospravedlniť sa mu. Ale za prečítanie tých dvoch strán do telefónu predsa nič nedá.

Zrazu sa jej zdalo čudné, že vážne uvažuje nad tým, že by mu zavolala. Ak by nemala takýto dôvod, nikdy v živote by svojmu otcovi asi nezavolala.

Po svadbe, keď náhodou zdvihol telefón otec, hneď povedala, „To som ja. Dáš mi mamu?“

A teraz vždy, keď povedala len „To som ja,“ už počula otca, ako volá mamu, „Hej, Naomi volá.“ Otec vedel, že Naomi od neho nikdy nič nepotrebovala.

Ale v ten deň s ním mala hovoriť...

*****

Povedala si: „čím dlhšie budem váhať, tým ťažšie to bude” a rozhodla sa, že zavolá okamžite.

Zdvihla jej mama. „To som ja.“

„Ó, Naomi, ako sa máš?“

„Dobre… Mama, je tam otec?”

„Čo? Tvoj otec? Chceš hovoriť s otcom?“

„Áno, iba krátko.“

„No, to je prekvapenie. O čom s ním chceš hovoriť?“

„Hm, nuž, je to čudný príbeh, je to ťažko vysvetliť. Dáš mi ho?“

„Dobre. Počkaj chvíľku.“

Za tých pár sekúnd, kým sa ozval otec, Naomi veľmi znervóznela. Tak dlho nenávidela otca. Nechcela mu otvoriť svoje srdce. Teraz ide povedať slová vďaky a potom sa ospravedlniť. Keby normálne rozmýšľala o tom, bolo by to nemožné, ale Naomi, ktorá sa obávala o svojho syna, urobila niečo, čo by inak nikdy nebola schopná spraviť.

Ak existuje nejaká možnosť, aby sa zbavila tých obáv, urobila by pre to všetko. Tieto myšlienky Naomi povzbudili, aby pokračovala s odvahou.

Ozval sa otec: „Čo? Chcela si hovoriť so mnou?“

Naomi začala hovoriť, bola taká zmätená, že ani nevedela, čo hovorí.

„Ah, nuž… Nikdy som ti to nepovedala, ale myslím si, že by som mala, preto som zavolala… No, otec, myslím si, že bolo ťažké pracovať na stavbe. Vďaka tomu, že si to nevzdal, mohli ste ma vychovať. A keď som bola malá, bral si ma do parku a podobne, že? Čo mám povedať? Nikdy som ti asi nepovedala žiadne slová vďaky. Tak preto som myslela, že by som ti to mala povedať teraz… A tiež, v srdci som ťa vždy odmietala prijať. Myslela som si teda, že sa chcem za to ospravedlniť.“

Nebola schopná presne povedať „ďakujem“ alebo „prepáč“, ale predsa mu povedala to, čo mala povedať.

Mala v pláne zavesiť hneď, len čo začuje otcove slová. Ale žiadne slová od neho neprišli.

„Ak nepovie ani slovo, nemôžem zavesiť.“ A keď takto premýšľala, počula z telefónu mamin hlas.

„Naomi! Čo si povedala otcovi?“

„Ako?“

„Povedala si mu niečo hrozné, že? Otec sa rozplakal!“ V telefóne počula otcove vzlykanie.

Naomi od šoku onemela.

Ešte nikdy v živote nepočula otca plakať. Otec bol pre ňu vždy takou silnou osobou. A teraz ho počuje vzlykať. Iba preto, že mu vyjadrila vďačnosť, dokonca len formálne a tento silný otec plače.

Keď ho počula plakať, aj jej oči zaliali slzy.

Pomyslela si: „Otec ma chcel milovať oveľa, oveľa viac. Asi sa chcel so mnou častejšie rozprávať ako otec s dcérou. Ale ja som ho odbila. Bol osamelý. Môj silný otec, ktorý v robote znášal hocijaké ťažké veci, teraz plače. To, že sa jeho láska ku mne nedostala, bolo pre neho také bolestivé.“

Slzy jej neprestávali tiecť, aj ona začala vzlykať.

„Naomi! Už si sa upokojila? Vysvetlíš mi to, prosím?“

„Mama, dáš mi ešte raz otca?“

Otec zobral telefón. Jeho hlas sa triasol pod vplyvom silných emócií.

„Naomi, je mi to tak ľúto. Nebol som dobrým otcom,“ povedal a pokračoval cez slzy, „Myslím, že som ťa veľakrát rozčúlil.“ Nebol schopný pokračovať.

Opäť počula, ako vzlyká.

„Otec, mne je to tak ľúto. Ja som bola zlou dcérou. A ďakujem, že si ma vychoval.“ Aj jej hlas sa stratil v plači.

Po nejakom čase Naomi zas počula matkin hlas.

„Čo sa stalo? Prosím, vysvetli mi to potom, keď sa znova upokojíš. Zatiaľ zavesím.“

Ešte dosť dlho potom bola ohromená. Už viac ako dvadsať rokov nenávidela svojho otca. Nemohla mu odpustiť. Myslela si, že ona je obeťou. Videla len jednu stránku svojho otca a ani sa nesnažila vidieť aj tú druhú. Nebola schopná vidieť otcovu lásku, slabosť, ťažkopádnosť.... Aké bolestivé to muselo byť pre jej otca! Koľkokrát mu musela spôsobiť bolesť!

Myšlienky prichádzali jedna za druhou.

A potom ju začali zaplavovať pocity vďačnosti voči otcovi.

„Stačí začať formálne. Pocit sa dostaví neskôr.“ Konečne pochopila význam toho, čo hovoril pán Yaguchi.

„Yuta príde o hodinu“, pomyslela si a vtedy zazvonil telefón.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?